U Heleny sa prvé príznaky ochorenia začali prejavovať v mladosti, kedy často zaspávala napríklad v nočných službách a následne nestíhala vykonávať svoju prácu. Diagnostikovaná bola až neskôr, keď sa spolu s rodinou začali báť, že sa jej niečo nestane.

U Heleny sa prvé príznaky začali prejavovať už okolo dvadsiatich piatich rokov, kedy najmä v zamestnaní vnímala, že zaspáva. V tom čase už pracovala v jasliach, kde sa stávalo, že občas zaspala skôr ako deti, kvôli čomu bola kolegyňami a vedúcimi často karhaná. Dlhú dobu prežívala s občasným nekontrolovateľným zaspatím, no príznakov začalo postupne pribúdať a boli intenzívnejšie. Najväčší nárast príznakov popisuje až okolo päťdesiatich rokov, kedy sa u nej začala prejavovať kataplexia. Najväčším výstražným prstom však pre ňu a jej rodinu bolo, keď sa takmer utopila vo vani. Od vtedy mala od manžela zakázané sa kúpať, mohla sa len sprchovať.

Po nastavení liečby, ktorú hradila poisťovňa, dokázala pani Helena pracovať a starať sa o svoje deti. Aktuálne sú jej deti dospelé a zamestnané, Helena žije so svojim manželom, ako sama tvrdí, usporiadaný život. Tvrdí, že v tomto období jej narkolepsia zasahuje do života minimálne, skôr už len v podobne narušenia voľnočasových aktivít, keďže chodenie do divadla či do kina je pre ňu zbytočné, ak si chcel nejaký film alebo predstavenie aj užiť. Venuje sa preto najmä ručným prácam, napríklad háčkovaniu, no aj popri tom musí byť oddýchnutá a prípadne si vziať liek, aby neháčkovala iné vzory kvôli automatickému správaniu počas driemot.

So zdravotnou starostlivosťou, ktorá jej bola poskytnutá, je spokojná a chcela by poďakovať najmä jej špecialistom na neurológii, ktorí sa ku nej vždy správali milo a ústretovo. Pacientom by rada odkázala, aby nestrácali vieru a nádej a ľuďom, ktorí začínajú zaspávať už cez deň, aby rýchlo vyhľadali pomoc a nežili s týmto ochorením roky bez diagnostikovania.